Srpen 2008

Nešťastná samovražda

17. srpna 2008 v 15:02 | Alexis |  Poviedky
Stál som uprostred toho známeho mosta, na neveľkom múriku. Podo mnou sa
rozprestierala zeleň, husto rastúcich stromov. Zafúkal slabý vietor, a ja som sa zhlboka nadýchol osviežujúceho vzduchu. Ten slabý vetrík mi strapatil vlasy. Vždy som to miloval. Po celý môj nudný život. Áno, chcem ho ukončiť. Chcem sa vyslobodiť z tej samoty a bezmocnosti. Nie je nič v živote, čo by ma tešilo. A už vôbec nie moja skurvená existencia. Tak načo budem zbytočne obťažovať život druhých?
,,Ahoj" tak som sa zľakol, že som naozaj skoro spadol. Ale čo, aspoň by som to mal za sebou. Pri mne zrazu stál chlapec. Určite bol v mojom veku. Mal čierne vlasy ako ja, len iného strihu. Ale bol veľmi pekný. Na chlapca až príliš. Jeho krásne zelené oči sa upierali na mňa. Mal nádherné ústa, dokonale vytvarované, na ktorých mu pohrával malinký náznak úsmevu. Nepoznal som ho, ale mal som taký pocit, že s ním trávim každú sekundu môjho života.
,,Usudzujem, že chceš spraviť náramnú hlúposť" povedal mi akoby sme sa poznali večnosť. Možno to aj on tak cítil. No nemohol som sa ubrániť uštipačnosti.
,,Aj keby...čo ťa do toho?" odvrkol som.
,,Je to tvoja vec samozrejme. Ale naozaj máš tak zničený život, že si sa rozhodol pre tú najhoršiu variantu?" pýtal sa ma.
,,Áno. Myslím, že áno. A kto vlastne si? Nechaj ma na pokoji" odpovedal som mu, ale nechcel som aby odišiel. Škoda, že som ho nespoznal skorej. A v inej situácii.
,,Ja som Frank. Môžem byť tvojim najlepším priateľom. Môžeme ísť kedykoľvek na kolotoče, dokonca na novú dráhu smrti. Môžeme ísť do kina na nejaký hororový trhák, ktorý môže vzniknúť o dva týždne. Môžeme si rezervovať loď na dva dni, ktorá nás odvezie na opustený ostrov, ktorý treba preskúmať. Môžeme tam nájsť trebárs poklad, alebo stroskotanú pirátsku loď. Toto všetko môžeme robiť. Ale keď to urobíš, tieto všetky možnosti stratíš" dokončil Frank. Nemo som naňho zízal, pretože som sa ešte nespamätal z tej predstavy, čo všetko môžem s Frankom zažiť.
Čo to so mnou je? Viem, že nie som čisto na dievčatá, ale žiaden chlapec vo mne nevzbudzoval taký pocit, ako Frank vo mne. Cítil som, že iba keď Frank bude na svete, vtedy sa dá žiť. Bez neho nie. Nevedel som, čo teraz robiť. Bol som rozhodnutý skočiť, ale Frankova prítomnosť a vôbec jeho existencia, ma ťahala späť k životu.
,,Ja...nechcem o to prísť" počul som vyrieknuť svoj hlas a srdce.
,,OK. V prvom rade, by si mal odtiaľ zliezť" povedal Frank, a ja som si všimol, že ešte stále má ten istý výraz. Nenápadne usmievavý, ktorý dodával človeku pocit, že s ním môže aj lietať.
Zliezol som. Nemohol som tomu uveriť. Po toľkých rozhodovaniach a premýšľaniach, sám, opustený a zavretý vo svojej temnej podkrovnej izbe, sa to celé rozplynulo. Ale ja som mal pocit, akoby som vstúpil do nového života, len čo som sa znovu dotkol zeme.
,,Ja som..." chcel som povedať, ale Frank mi skočil do reči.
,,Áno, ja viem kto si Gerard. Si normálny človek, ktorý podľahol svojmu trápeniu" zaskočil ma Frank.
,, Odkiaľ vieš moje meno?" spýtal som sa prekvapene.
,,To predsa nie je podstatné. Hlavné je, že si urobil tú najsprávnejšiu vec v živote. Som rád, že si sa tak rozhodol. Teraz by sme mohli zájsť napríklad na colu alebo tak. Čo povieš?" navrhol Frank, a ja som nemal nič proti. Neďaleko bola jedna kaviareň, tak sme išli tam. Cestou sme sa rozprávali. Niečo mi bolo čudné.
Prišli sme do kaviarne a pokračovali v rozhovore. Prišiel som na to, čo mi bolo čudné. Áno, rozprávali sme obaja, ale ja doteraz neviem skoro nič o Frankovi. Uvedomil som si to až teraz, že po celú dobu, čo rozprával, mi o sebe nič neprezradil. Frank ale o mne vedel už veľa. Zveril som sa mu s mnohými vecami, mal som uňho pocit dôvery. Nakoniec som sa mu zveril aj s mojou trochu inou orientáciou. Keď som sa uvedomil, bol už večer.
,,Už musím ísť" smutne som oznámil Frankovi.
,,Dobre, Zajtra sa môžeme zasa stretnúť".
,,Kde?"
,,Čo tak na moste?" navrhol.
,,Platí" povedal som a vykročil domov. Frank išiel opačnou stranou. Chcel som sa za ním obzrieť, ale nikde som ho nevidel. Zrejme niekam odbočil, aj keď, pravda, žiadna odbočka tu nebola. Je to jedno. Bol som šťastný. Snáď po prvý raz, odkedy som bol ešte dieťa. A vďačím za to Frankovi. Niečo som k nemu cítil. Nejaké zvláštne silné puto. A je dosť možné, že som sa doňho zamiloval.
Stretli sme sa teda aj druhý deň. A potom ďalší. A ďalší a ďalší. Chodili sme spolu von, prechádzali sme sa v parku a často krát aj v meste medzi ľuďmi. Chodili sme aj do našej obľúbenej kaviarne, kde sme spolu boli v ten hrozný ale zároveň úžasný deň.
Dnes tomu bolo už mesiac. S Frankom sme spolu strávili veľa času. Teraz som si už bol celkom istý, že Franka milujem. Mali sme sa stretnúť v parku. Bol som tam načas, ale on stále nechodil. Keď už meškal hodinu, rozhodol som sa mu zavolať. Ale potom som si uvedomil, že nemám jeho číslo. Dokonca som ani nevedel kde býva. Zase som o ňom nevedel nič.
Išiel som do našej kaviarne. Za pultom som uvidel známu čašníčku.
,,Dobrý. Nevideli ste tu toho tmavovlasého chlapca, čo sem s ním chodievam?" spýtal som sa jej. Pozrela na mňa akosi čudne.
,, Veď viete... ten čo som tu s ním skoro každý deň. Mňa si pamätáte?"
,,Áno. Vás si pamätám. Ale čo si ešte pamätám je, že chodievate vždy sám."
,,Niee. Ešte ani raz som tu sám nebol. Chodievam sem už s ním asi...
,,...mesiac" dopovedala za mňa. ,,Asi mesiac sem už chodievate, vždy sám."
Začínala ma rozčuľovať. Má sklerózu či čo? Ale nemalo to zmysel, čašníčka si mlela stále svoje. Tak som sa zobral a odišiel preč. Utekal som späť do parku, v nádeji, že Frank predsa len dorazil. Nebol tam. Napadlo ma, že by mohol ísť na most. Uháňal som tam. No Frank nikde. Pochodil som všetky možné miesta, kde by mohol byť, ale bezúspešne. Pobral som sa teda domov, nahnevaný a dosť vystrašený. Čo keď sa mu niečo stalo? Frank by sa na mňa nikdy nevykašlal. On ani nikdy nemeškal.
Na ďalší deň som ho hľadal znova. Znova bezvýsledne. Išiel som ku kinu a zastavil sa pri okienku, kde sa predávali lístky. Sedela tam tá istá žena, čo nám predvčerom predávala lístky. Aj jej som sa pýtal na Franka. Vraj ho v živote nevidela. A vlastne všetkých, ktorých som sa opýtal naňho, povedali to isté: Toho som v živote nevidel.
Prešli dva týždne a Franka nikde. Zmizol. Hľadal som ho denno denne. Veľa ľudí mi hovorilo, že v poslednej dobe som sa správal dosť čudne. Vraj som sa často rozprával sám zo sebou, a niekedy aj gestikuloval. Pripadala mi to ako nočná mora. Žeby Frank nebol skutočný? To je ale hovadina. Musí byť.
O týždeň
Znovu to nemá zmysel. Znovu stojím na múriku a do očí mi svieti slnko. Slzy mi stekajú po lícach až na krk.
Ach Frankie.
Uvedomil som si, že Frank nebol skutočný...teda pre iných. Všetko tomu nasvedčovalo. Možno, keď skočím, stretnem sa s ním. Bude to tak. Keď som skákal, myslel som iba naňho. Do tváre mi narážal silný vietor. Pozrel som dole. Videl som, ako sa zem približuje veľkou rýchlosťou. Frank, už o chvíľu budeme spolu.
A potom už len tma.
Prebral som sa, a okolo mňa bola len tma. Nič ma nebolelo, ale vedel som, že som skočil.
,,Tak si tu Gerard" ozval sa hrubý hlas.
,,Kde...kde to som?"
,,Nuž si mŕtvy."
,,Čože?"
,,Ty si vari nepamätáš, že si spáchal samovraždu?"
,,Áno. Pamätám. Len som prekvapený, že existujem po smrti."
,,Nie Gerard. Ty neexistuješ. Predpokladám, že ťa práve zoškrabujú zo zeme. Ani Frank neexistoval. Vieš každý človek má svojho anjela a démona. Frank bol tvojím anjelom. To spôsobovalo že si ho videl iba ty. Mohol ťa ale zachrániť iba raz. Vo chvíli, keď si sa chcel zabiť, musel ti Frank pomôcť. Potom mal už iba mesiac pozemského života. Ale musím ti povedať, že si hlupák. Zabil si sa kvôli anjelovi aby si mohol byť s ním tam hore. Aj keď si nevedel, že on je už mŕtvy. Zabudol si však na jednu vec: Samovraždy sú len pre zbabelcov. A ten, kto raz spácha samovraždu pôjde do pekla, slúžiť temnému pánovi. Takže následne ti vysajú dušu a ty sa premeníš na démona. Veľa šťastia a zbohom..."
THE END

Life II. (Waycest)

17. srpna 2008 v 14:47 | Alexis |  Poviedky
Zavrie sa do fotokomory, svojej svätyne, na ktorú s Gerardom mysleli už pri projektovaní domu, a dali ju urobiť na prízemí, za obývačkou. Je presne taká, po akej túžil, keď vyvolával svoje prvé fotografie- v tesnej kúpeľni panelákového bytu.
Vždy, keď malý Bert zaspal, zavrel sa do jej červenkastého objatia... a trávil tam čas dlho do noci. Zo začiatku zo zábavy...neskôr aj z nevyhnutnosti. Bol to jeho jediný príjem.
Tak ako Frank nepravidelne chodieval za synom, rovnako nepravidelne naňho aj platil. Keď si spomenul...potom mu naraz poslal päť- šesťtisíc. Bol nevyspytateľný, ako vždy a vo všetkom, no práve preto ho miloval. Pre neho nebol dôležitý režim, povinnosti a práca, on jednoducho miloval život a chcel si ho užívať. Keď sa narodil ich syn, nič sa na tom nezmenilo.
Veľa cestovali, chodievali k priateľom na chatu, kde v lete sedávali do neskorej noci pri ohni a rátali hviezdy nad hlavami, hrávali tenis. A keď ich omrzel, skúsili kolieskové korčule. Frank si vybavil dokonca aj rybársky lístok a zopárkrát boli na rybách, v zime chodievali korčuľovať na jazero či štadión...a malého Berta všade brávali so sebou. Spával v prútenom koši, neskôr sedával v kočíku...a nikdy mu nič nechýbalo.
To najdôležitejšie- svojich milujúcich rodičov- mal predsa pri sebe. Každý ich deň bol ako sviatok. Večne boli v pohybe, večne sa niečo dialo. Ani jeden deň sa nepodobal predchádzajúcemu. Mikey nikdy nepochopil, kedy nastal zlom...a kedy Frank pocítil túžbu niečo na svojom živote zmeniť. A prečo? Ale stalo sa...Zo dňa na deň ich opustil. Zbalil si zopár tričiek, košieľ a riflí a odišiel...ako z internátnej izby. Zanechal za sebou spúšť v dvoch srdciach- mladého muža a malého chlapčeka, ale ako sa zdalo, netrápilo ho to.
,,Taký je život" odvetil zakaždým, keď sa ho Mikey preplnený trpkou bolesťou, pýtal prečo. ,,Ale bolo nám spolu dobre nie?"
,,Dobre?!" Mikeymu čudne preskakoval hlas. ,,Tak prečo si potom odišiel? Veď to nedáva zmysel!"
,,Nie vždy všetko dáva zmysel, môj milý." usmial sa bezstarostne. Raz, pri jednom z ich rozhovorov naňho zvláštne pozrel a poznamenal: ,,Myslel som, že si iný. Že náš rozchod zoberieš prirodzene. Ľudia sa predsa do ničoho nemajú nútiť."
,,Ale my máme dieťa!" namietal prudko.
,,Chýba mu niečo?" zasmial sa vtedy. ,,Má svojho otca...a mňa. Keď bude väčší, budeme skvelí kamaráti, uvidíš."
Veľa naňho myslím, uvedomí sa Mikey namrzene a dáva film do vývojky. Chvíľa vyplnená napätím, očakávaním...vyjde to, alebo nie? A všetko zavinila tá fotografia, uvažuje ďalej. Vtiahla ma nedobrovoľne späť...No pravda je trochu zložitejšia. Na Franka naozaj myslieva často...na to, aké by to medzi nimi bolo, keby vtedy neodišiel. Ako by žili? Mali by sme ešte dieťa? Bolo by to dievčatko, alebo opäť chlapček? Boli by sme šťastní? Nekonečné otázky...a všetky bez odpovede. No jedna jeho časť nevždy zostala s ním. Možno to Gerard cíti, a preto...Nie, to je hlúposť, zarazí sa. S tým to nesúvisí. Je to jednoducho v ňom. Nikdy ho nezmením...Vyvolaný film dáva na šnúru a rad- radom si prezerá obrázky...Vyšli! Super! Ticho sa usmieva.
Chvíľa, keď všetko ostatné zostáva bokom. Jeho minulý život, ten súčasný...aj on sám. Dôležité sú len otázky pred ním. Vníma v nich zachytený pohyb, pulzujúci život, farby...a zabúda na všetko ostatné.
,,Otec, si tam?" ozve sa za dverami.
,,Hm, som. O chvíľku som pri tebe."
,,V pohode, neponáhľaj sa" upokojí ho Bert...a v ňom sa všetko rozozvučí láskou. Môj prvorodený syn. Moje dieťa...časť mojej duše. S Bertom si vždy rozumeli...a tak je to aj teraz, keď je už dospelý. Kedy sa ním stal? Kam uletel ten čas? Veď ešte prednedávnom...
Otvorí dvere, Bert je v kuchyni, práve vyberá z chladničky hrniec s plnenými paprikami.
,,Môžem si zohriať?"
,,Nepočkáš na ostatných?"
,,Bohvie kedy sa dovalia."
,,Máš pravdu" pousmeje sa. Už dávno pochopil, že spoločné večere za pekne prestretým stolom sú len snom. Ilúziou z reklám. Aspoň u nich doma určite...Gerard sa vracia z práce nepravidelne a často už navečeraný. Chalani majú svoje záujmy a priateľov...pre večeru a šiestej sa ani jeden nemieni ničoho vzdať. Možno som urobil chybu. Možno som mal trvať na spoločných večerách, húta Mikey a pozoruje staršieho syna, ako sa zvŕta pri sporáku. Ani mu nenapadlo požiadať ho, aby mu jedlo zohrial on. Naopak, niekedy dokonca sám pripraví niečo pod zub...a jemu to vždy nesmierne chutí. Dlhšie vlasy mu padajú do tváre, vyšportované telo v rifliach nemá jedinú chybu. Je presne ako jeho otec Frank pred dvadsiatimi rokmi. Keby ho teraz videl, tak...Telom mu prejde bolestivý kŕč. Už dávno sa zmieril s tým, že život býva komplikovanejší, než by si človek prial. Veľa vecí dopadne úplne naopak než v predstavách...
,,Tak ako?" spýta sa Bert, keď si naloží na tanier.
,,Odkrojíš mi, prosím ťa chlieb? Vieš, že vždy natrúsim."
Podáva mu tri krajce a sadne si oproti nemu. Má rád tieto chvíle, ktoré patria len im dvom...
,,V pohode."
,,Takže fotky vyšli." usmeje sa Bert.
,,Sú fantastické, naozaj!" rozžiari sa Mikey. ,,Počkaj, keď ich uvidíš!"
,,Nie si trocha namyslený?"
,,Nemyslím. Človek by mal poznať svoju hodnotu."
,,Celkom s tebou súhlasím" zamrmle s plnými ústami.
,,Potešenie na mojej strane" uškrnie sa Mikey. ,,Ako bolo v škole?"
,,Nudne."
Bert študuje tretí rok žurnalistiku. Školu si vybral sám...a Mikey ho podporil. Gerard bol však proti. ,,Čo je to za debilinu?" hromžil vtedy. ,,Nenávidím novinárov! Pchajú nosy aj tam, kde by nemali. Nič im nie je sväté."
,,Nie všetci sú rovnakí" namietol Mikey pokojne. Vedel, že sú na Gerarda dvaja...a že vyhrajú.
,,Ale väčšinou sú chrapúni" trval Gerard na svojom. ,,Neuznávajú súkromie, pachtia za senzáciami a ubližujú..."
,,Ale tiež pomáhajú" zapojil sa Bert oduševnene...tak, ako to osemnásťročný človek vie. Zapálený pre vec, presvedčený o svojej pravde. ,,Budem jedným z nich ocko. Budem písať o veciach, ktoré sa v tejto spoločnosti musia zmeniť a ..."
,,Rob ako chceš" prerušil ho Gerard netrpezlivo. Práve sa niekam ponáhľal, nemal čas dotiahnuť tú debatu do konca...a možno ani záujem. Bert bol preňho od začiatku záhadou...iným živočíšnym tvorom. Príliš odlišný, iný ako on. Znervózňovalo ho to. A Mikey sa mohol snažiť, ako chcel, nevedel to zmeniť...Ani v čase, keď bol Bert ešte dieťa, ani teraz. Je však presvedčený, že Bert bol vždy výnimočný...a takým aj zostal. Má v sebe úžasnú zmes Franka a jeho, okorenenú sebou samým. Výsledok ho očarúva deň čo deň.
Bert je taký milý, taký pozorný a všímavý voči iným, nekonfliktný, a pritom silný, rozhodnutý veci dotiahnuť do konca...
,,Nuda?" zasmeje sa Mikey. Bert sa uškrnie. Vždy si rozumeli...a nikdy sa na tom nič nezmenilo. Prepojení zvláštnou šnúrou, spevnenou zmesou lásky, porozumenia a spomienok, ktoré patria len im dvom. Bert si síce z detstva veľa nepamätá, ale zostal mu, ako nie raz Mikeymu povedal, z neho vo vnútri silný pocit. Pocit tepla a lásky...
,,Je to v pohode otec." Pozrie na hodinky.
,,Ty niekam ideš?" začuduje sa naoko Mikey.
,,Jasné. Za dievčinou môjho srdca" chytá sa za hruď. Mikey sa rozosmeje.
,,Si ty ale prípad" Michel pozná. Je od Berta o rok mladšia...a veľmi sympatická. Chodia spolu už vyše roka a zdá sa, že medzi nimi vzniká čoraz pevnejšie puto...Mikeyho to občas až desí. Je ešte príliš skoro. Bert je mladučký, nemal by sa viazať na prvé dievča...
,,Hm, už zvoní" Bert vystrelí ako šíp, Mikey pokrúti hlavou a dáva tanier do umývačky. O chvíľu počuje tresknúť vchodové dvere. Podíde k oknu a zamyslene ich pozoruje.
Michel je o hlavu nižšia než Bert. Svetlé vlasy jej poletujú okolo okrúhlej tváre, v hnedých očiach má neustály smiešok. Je naozaj milá. A zdá sa, že Berta zbožňuje...rovnako ako on ju, To je azda najdôležitejšie. Čo bude ďalej...to ukáže čas. Obaja sú ešte veľmi mladí...ako ja a Frank pred rokmi...

Life I. (Waycest)

17. srpna 2008 v 14:45 | Alexis |  Poviedky
Albumy mu vykĺznu z rúk. Ticho zanadáva, kvokne si a rýchlo ich začne zbierať. Zrak mu padne na fotografiu, ktorá sa uvoľnila z rožkov starého albumu a leží na koberci zaliata slnečnými lúčmi. Zarazene pozerá na mladého muža pred sebou...a nechce sa mu veriť, že je na nej naozaj on. Objíma malého chlapčeka s očkami ako hnedé okrúhle uhlíky. Sú rozžiarené, cítiť v nich nehu. V tých jeho je smútok...Kedy to bolo? Pozrie na fotografiu zozadu, má dobrý zvyk držať si albumy v poriadku, dátumy, kedy boli fotografie nafotené, si vzorne zapisuje...a presne tak to bolo aj vtedy. Pred takmer osemnástimi rokmi! Je to vôbec možné?! Taký kus času! Bert mal vtedy tri roky a ja dvadsaťštyri. Bol som taký mladý... a taký smutný. Neskutočne smutný. Prizrie sa pozornejšie. Naozaj, v očiach sa mu zrkadlí smútok, napriek tomu, že sa do objektívu usmieva. Vidí ho...a mohol by ho zbadať každý, kto by chcel. Mal 24 rokov, trojročného syna a za sebou prvé rozvodové konanie. Jeho život a sny boli zasypané troskami...a on nevedel, čo robiť, ako sa z nich vyhrabať von. Na svetlo, slnko, vzduch... potreboval sa nadýchnuť, nechať sa unášať novým životom, uvedomoval si to, ale nevládal nič zmeniť. Zahrabaný v bolesti a v presvedčení, že jeho život sa už skončil. Franka predsa miloval! Tak veľmi! Tak prečo potom...? Tvárou mu prebehne tieň, uvedomí si, že ešte vždy jeho zradu nosí v sebe, napriek tomu, že odvtedy už prešlo nekonečne veľa rokov, že už žije celkom iný, nový život... tá bolesť v ňom zostala. Spolu s nepochopením, prečo sa to vtedy stalo...Prečo si našiel iného? Prečo ma opustil, mňa a malého Berta, krásneho chlapčeka s čokoládovými očkami, ktorý svojho ocka vyslovene zbožňoval...Nevedel, ale bolo to tak. Sú veci, ktoré si z duše nevymažeš, počuje hlas svojej mamy...a dáva jej za pravdu. Záleží len od teba, čo s nimi urobíš, ako ich využiješ...či vo svoj prospech, alebo v neprospech. Je to tebe... Viem, povzdychne si, fotografiu vloží späť do albumu a aj ostatnými ho ukladá na policu knižnice. Albumami má zaplnené štyri rady, s precíznou detailnosťou zachytávajú jeho život, okamih za okamihom...Vianoce, narodeniny, jarná lyžovačka, letné prázdniny...a opäť dokola. Bohužiaľ, k niektorým by sa najradšej nevracal neoživoval si v sebe chvíle naplnené soľou v očiach a ťažobou v duši, no vyhodiť fotografie nemá silu. Veď hoci nie všetky prežité okamihy sú šťastné a priezračné tak, ako by si prial a ako si to, keď bol mladší, vysníval, patria k nemu. Dotvárali ho, formovali...pomaličky sekundu za sekundou, ho modelovali do súčasnej podoby. Podíde k zrkadlu. Aký je výsledok? pýta sa sám seba nie po prvý raz, no odpoveď nepozná. Iste, vie, aký je, ale to neznamená, že nie je pre seba záhadou. Je a vždy bude. Večný rozpor. Rozpor medzi snami a realitou, medzi tým, akými by sme chceli byť, ako sa vidíme...a akí v skutočnosti sme. Platí to o každom, Mikey si to uvedomuje, no vie aj to, že on sám je až ukážkovým vzorom večných a hlbokých rozporov. Svojím spôsobom ich miluje...ale aj nenávidí. Rovnako ako všetko, čo tvorí súčasť jeho dní. Až na jedno. Fotografovanie. Je jeho súčasťou, bez neho by umrel. Vždy, keď sa pozerá na svet cez objektív, vníma ho inak...zrazu je krajší, farebnejší, voňavejší, nadobúda rozmery, ktoré predtým nielenže nevidel, ale o ktorých ani len netušil. K foteniu sa dostal celkom náhodne...bola to skôr nutnosť. Keď zostal s Bertom, sám nemal ešte ani dva a pol roka, a keď ich s Frankom rozviedli, dovŕšil tri roky. Potreboval peniaze...ale potreboval byť aj so svojím dieťaťom. Bert mal astmu, takže nebol vhodným adeptom pre detský kolektív. Lekárka mu to povedala jasne. Žiadna škôlka, žiadny pobyt v kolektíve...Výborne, pomyslel si vtedy. Ale ako máme žiť? A z čoho?!
V jeden slnečný jarný deň fotil Berta na detskom ihrisku. Priplietli sa mu do záberu iné deti, zaostril teda aj na ne. Deti v šiltovkách, farebných bundičkách, s rozkošnými úsmevmi a očkami, s hračkami v náručí či na bicykli...Bucľaté i chudučké, menšie i väčšie...Fotografie poslal do časopisu Family. Okamžite o ne prejavili záujem a poslali mu za ne pekný honorár. Potom nafotil Berta v meste, ako kŕmi holuby. Do záberu sa mu priplietla aj akási starenka s okuliarmi skĺznutými na špičku nosa a s drdolom sivých vlasov. Drobná a zhrbená. Tieto fotografie poslal do Angličana a tam nimi tiež neohrdli... a opäť mu slušne zaplatili. A vtedy sa rozhodol. Fotil a každá fotografia znamenala príjem, z ktorého mohol zaplatiť nájomné, stravu či niečo kúpiť na malého syna. Získal novú nádej...a svet sa mu zdal o trochu znesiteľnejší. No ešte stále bol plný Franka, napriek tomu, že medzitým mali ďalší súd a rozviedli ich. Nevedel sa zmieriť s rozsudkom. Nechcel prijať slovíčko koniec. Stále dúfal, že sa niečo stane...a že sa Frank vráti. Pochopí, že on a ich syn pre neho znamenajú najviac. Istotne viac než akýsi cudzí chlapík, ktorý ho pobláznil...a ktorému bolo celkom jedno, že keď si s ním začal, bol ženatý. Mýlil sa však. Veril v zázrak...a tie sa v živote nie vždy konajú. Frank mal novú lásku a na neho zabudol. Dokonca aj na malého Berta...Sem-tam poslal peniaze, sem-tam, raz za pár mesiacov, keď mal náhodou čas a náladu, sa ukázal...s nákazlivým očarujúcim úsmevom, veľkou hračkou v náručí a s kopou sľubov, ktorými plytval, ale takmer nikdy ich nedodržal. Bol z toho chorý...nevedel ako má malému vysvetliť, prečo má ocka vždy len na niekoľko hodín v mesiaci a prečo nič z toho, čo povedal, neplatí. Aspoňže im Frank nechal byt. Mal strechu nad hlavou, úžasného syna a svoje fotografovanie...nebol celkom na dne. Bol presvedčený, že sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie...a to vedomie mu pomáhalo. Dávalo silu ráno vstať, usmiať sa na syna a prežiť ďalší deň. A potom ďalší a ďalší...Nebolo nám tak zle, pomyslí si a uloží aj posledný album na miesto. Mali sme jeden druhého, dni naplnené láskou, rozprávkami, častými a pravidelnými kontrolami u detskej lekárky, inhalovaním špeciálnych liekov, fotografovaním...a nádejou. Vtedy, v tom čase, netúžil po novej láske, takéto zmýšľanie mu bolo vzdialené a cudzie, ale...túžil po priateľovi, ktorý by raz za čas išiel s nimi na výlet do prírody alebo do kina, s ktorým by si Bert mohol zahrať futbal a iné chlapčenské hry, s ktorým by sa on mohol porozprávať...
Tresnú vchodové dvere, Mikey sa mykne, no nemusí sa obzrieť, vie kto prišiel. Je pol tretej, Colinovi sa skončilo pred hodinou vyučovanie.
,,Jared?" počuje vzápätí jeho hlas do telefónu ,,tak ako? Ideme na to ihrisko?" Po chvíľke zloží a vykrúca ďalšie číslo: ,,No čau, Alicia, to som ja. Tá kofola platí? Výborne, tak o šiestej pred potravinami, okey?"
,,Ahoj" pozdraví Mikey mladšieho syna...a nie po prvý raz si pomyslí, aké je zvláštne, že sa s Bertom na seba tak ponášajú. Rovnaké hnedé oči, hranatá brada a výrazný nos. Sú po mne. Zahreje ho to...,,Zdá sa, že máš na dnes bohatý program." Prehodí s úsmevom.
,,Ujde." Hodí sa do kresla v obývačke a siahne po diaľkovom ovládači.
,,Ty nejdeš hrať basketbal?" začuduje sa Mikey.
,,Až po seriáli."
,,A čo takto umyť sa a prezliecť?" pripomína mu Mikey. ,,A tiež by nezaškodilo odložiť si tašku z haly."
,,Si otravný, otec."
,,Myslel som, že s tým si sa už zmieril." prehodí a zamieri do kuchyne. Najvyšší čas dať si niečo k jedlu. Tak sa zabudol pri upratovaní, že premeškal čas obeda. Otvorí chladničku a vzápätí ju privrie. Nebudem jesť. Keď som to vydržal doteraz...Potreboval by som zopár kíl zhodiť. Stačilo by takých päť. No najlepšie sedem. Zamračí sa a znova otvorí chladničku. Odvčera zostali plnené papriky, dám si len jednu. Tú najmenšiu.
Práve keď si naloží na tanier, ozve sa vyzváňanie mobilného telefónu. Rozbehne sa po byte. ,,Ježiši, kde mám ten poondený telefón?!"
Colin mu ho podáva. ,,Netuším, prečo si ho nedávaš na jedno miesto." neodpustí si poznámku. Mikey po ňom vrhne vražedný pohľad a ohlási sa.
,,Rada vás počujem." ozve sa na druhom konci energický hlas. ,,Ako to vyzerá s tými fotografiami pre náš časopis?"
Nijako, pomyslí si Mikey. ,, Zajtra ich budete mať."
,,Výborne! Vedela som, že na vás je spoľahnutie." Len čo zloží mobilný telefón, ozve sa pevná linka. Pobehne k nej. ,,Haló?"
,,Čo porábaš?" ozve sa na druhom konci Gerard... a Mikey v okamihu pocíti potrebu zaujať obrannú pozíciu. Nemôže za to...ale vždy je to tak. Už roky...Gerard si totiž myslí, že nemá celé dni čo robiť. Veď na rozdiel od neho nemusí každé ráno vyštartovať do práce a sedieť tam osem a viac hodín, deti už odrástli, netreba im variť polievočky, chodiť s nimi na detské ihrisko a večer im rozprávať rozprávky...Fakt, že musí byť v teréne a fotiť a potom si fotografie aj sám vyvolávať, akosi prehliada. Berie to len ako jeho hobby. Niečo, čo mu zapĺňa voľný čas...Neznáša tento jeho postoj. Iste, fotografovanie je jeho život, teší ho a napĺňa, ale to ešte neznamená, že toho niekedy nemá veľa. Že sa mu deň nezdá príliš krátky a nestíha všetko to, čo by chcel, mal...Jednoducho, to jeho čo porábaš? zväčša riadne vzbúri žlč a nepríjemne roztancuje nervy v tele...
,,Obedujem."
,,Teraz? Veď už budú tri hodiny" začuduje sa Gerard.
,,Upratoval som a akosi som sa pri tom zabudol."
,,Jasné, poznám ťa." Mikey cíti jeho úsmev...a dnes už po druhý raz sa v jeho vnútri niečo oteplí. Ľúbim vás. Len...niekedy to je s vami naozaj ťažké...No práve tým úsmevom si ho Gerard pred rokmi získal. Bol chlapčenský a odzbrojujúci. A skrýval v sebe prísľub, že život nie je až taký ťažký...len to s ním treba vedieť. Keď bol s Gerardom, veril tomu...aspoň v prvých rokoch určite... ,,Večer by sme mohli ísť niekam na pohárik, čo ty na to?"
,,Rád by som išiel, ale nebude to možné. Mám prácu."
,,Prečo mi to robíš?" vzdychne otrávene Gerard.,, Prečo si to tvoje hrajkanie s fotografiami nezadelíš tak, aby si večer mal čas na rodinu?"
,,Nie vždy sa to dá." bráni sa Mikey.
,,Nemusel si upratovať, mohol si radšej robiť fotky."
,,Ty si brblal, že je tu neporiadok" pripomenie mu Mikey.
,,Hej ale nemyslel som to tak, že sa doň okamžite pustíš. A potom, nie je to tvoj štýl...deje sa niečo?"
,,Čo ako?" vzdychne Mikey. Cíti, ako mu v chrbte pulzujú nervy...bolestivo a nepríjemne. Mal by som ísť čím skôr na masáž. Zasa som to zanedbal...Zvláštne, ale má na seba rovnako málo času, ako keď boli chlapci malí. Čím to je? Nestíhal som vtedy viac? Určite je chyba vo mne. Neviem si správne rozložiť čas, so všetkým sa príliš babrem...Nie, tak to nie je, odporuje si vzápätí. Len mám toho na pleciach veľa. Celý tento dom, chlapcov, nákupy a večere...Mal som sa zamestnať, napadne mu nie po prvý raz. Gerard by si musel uvedomiť, že nemôžem stihnúť všetko a možno by mi raz za čas pomohol. Aspoň s niečím. Hm, to určite. Už ho vidím, ako umýva riad. Gerard jednoducho nie je ten typ. Domáce práce ignoruje. Nikdy mu neobielil zemiaky na večeru, neumyl riad...Považuje to za podradné práce.
,,Nechajme to tak." vníma jeho hlas, v ktorom zaznieva podráždený podtón. Ako vždy, keď niečo nevychádza podľa jeho plánov. ,,A s tým večerom to myslíš vážne?"
,,Celkom vážne. Môžeme ísť zajtra."
,,Zajtra mám stretnutia s klientom."
,,Tak inokedy." Zamumle Mikey, no Gerard už medzitým zložil. To je celý on! Keď ho niečo nahnevá, keď niečo nevychádza presne podľa jeho predstáv, vytočí sa a nevie sa ovládať. Koľkokrát sme sa už o tom rozprávali...a koľkokrát mi sľúbil, že sa to zmení. Nič sa však nezmenilo...naopak, často to býva horšie než kedysi. To je vekom, uzavrie cestou do kuchyne. Nemôžem čakať od 48-ročného muža, že sa zmení. Alebo áno?
,,Oci, tak ja padám" ozve sa z haly Colin a vzápätí počuť tresknutie vchodových dverí. Vybehne pred dom.
,,Hej, a návrat?" zakričí za synom.
,,Okolo ôsmej."
,,Nezabudni, že sa musíš ešte aj učiť."
,,Sú to moje známky, alebo tvoje?" odvrkne Colin. Mikey vzdychne a vojde späť do domu. S 15-ročnými chalanmi to vôbec nie je ľahké. Fakt. Kto by si bol pomyslel, že z nežných usmievavých bábätiek vyrastú dlháni s čudným hlasom a ešte čudnejšími názormi. Akoby im patril svet, nič nie je problém, všetko je možné...Bol som aj ja taký? Už ani nevie. 15-ročný chlapec, ktorým kedysi bol, sa kamsi stratil...a niekedy máva pocit, že sa stratil aj on sám...No, našťastie, len niekedy. A to sa predsa stáva každému. Alebo nie?

System Of A Down-Lonely Day

15. srpna 2008 v 20:32 | Alexis |  Texty piesní
Such a lonely day .... And it’s mine
The most loneliest day of my life
Such a lonely day .... Should be banned
It’s a day that I can’t stand
The most loneliest day of my life
The most loneliest day of my life
Such a lonely day .... Shouldn’t exist
It’s a day that ill never miss
Such a lonely day .. And it’s mine
The most loneliest day of my life
And if you go
I wanna go with you
And if you die
I wanna die with you
Take your hand and walk away
The most loneliest day of my life
The most loneliest day of my life
The most loneliest day of my life
Such a lonely day
And it’s mine
It’s a day I'm glad I survived

System Of A Down-Lost In Hollywood

15. srpna 2008 v 20:29 | Alexis |  Texty piesní
I'll wait here
You're crazy
Those vicious streets are filled with strays
You should've never gone to Hollywood
They find you
Two-time you
Say you're the best they've ever seen
You should've never trusted Hollywood
I wrote you
And told you
You were the biggest fish out here
You should've never gone to Hollywood
They take you
And make you
They look at you in disgusting ways
You should've never trusted Hollywood
I was standing on the wall
Feeling ten feet tall
All you maggots
Smoking fags on Santa Monica Blvd.
This is my front page
This is my new age
All you bitches put your hands in the air
And wave them like you just don't care
All you maggots
Smoking fags out there on Sunset Blvd.
All you bitches put your hands in the air
And wave them like you just don't care
Phony people come to pray
Look at all of them beg to stay
Phony people come to pray
(The lines in the letter said
"We have gone to Hackensack")
Look at all of them beg to stay
Phony people come to pray
All you maggots
Smoking fags on Santa Monica Blvd.
All you maggots
Smoking fags out there on Sunset Blvd.
All you maggots
Smoking fags out there on Hollywood Blvd.
You should've never trusted Hollywood
You should've never gone to Hollywood
All you bitches put your hands in the air
And wave them like you just don't care
You should've never trusted Hollywood

System Of A Down-Toxicity

15. srpna 2008 v 20:28 | Alexis |  Texty piesní
Conversion, software version 7.0
Looking at life through the eyes of a tired hub
Eating seeds as a pastime activity
The toxicity of our city, of our city
Now, what do you own the world?
How do you own disorder, disorder
Now somewhere between the sacred silence
Sacred silence and sleep
Somewhere, between the sacred silence and sleep
Disorder, disorder, disorder
More wood for the fires, loud neighbours
Flishlight riveries caught in the headlights of a truck
Eating seeds as a pastime activity
The toxicity of our city, of our city
Now, what do you own the world?
How do you own disorder, disorder
Now somewhere between the sacred silence
Sacred silence and sleep
Somewhere between the sacred silence and sleep
Disorder, disorder, disorder
Now, what do you own the world?
How do you own disorder, disorder
Now somewhere between the sacred silence
Sacred silence and sleep
Somewhere, between the sacred silence and sleep
Disorder, disorder, disorder
When i became the sun
I shone life into the man's hearts
When i became the sun
I shone life into the man's hearts
//

System Of A Down-Shimmy

15. srpna 2008 v 20:27 | Alexis |  Texty piesní
Education, fornication, in you are go
Education subjugation, now you're out go
Education fornication, in you are go
Don't be late for school again boy
I think me, i want life
I think me, i want a house and a wife
I want to shimmy-shimmy-shimmy
Through the break of dawn yeah
Education, fornication, in you are go
Education subjugation, now you're out go
Education fornication, in you are go
Don't be late for school again girl
I think me, i want life
I think me, i want a house and a wife
I want to shimmy-shimmy-shimmy
Through the break of dawn yeah
I think me, i want life
I think me, i want a house and a wife
I want to shimmy-shimmy-shimmy
Through the break of dawn yeah
Indoctrination of a nation
Indoctrination of a nation
Subjugation of damnation
Subjugation of damna....
Don't be late for school again boy
Don't be late for school again girl
Don't be late for school again boy
Don't be late for school again girl

System Of A Down-Chop Suey!

15. srpna 2008 v 20:24 | Veronica |  Texty piesní
Wake up
Grab a brush and put a little (makeup)
Grab a brush and put a little
Hide the scars to fade away the (shakeup)
Hide the scars to fade away the
Why'd you leave the keys upon the table?
Here you go create another fable
You wanted to
Grab a brush and put a little makeup
You wanted to
Hide the scars to fade away the shakeup
You wanted to
Why'd you leave the keys upon the table?
You wanted to
I don't think you trust
In, my, self righteous suicide
I, cry, when angels deserve to die, die
Wake up
Grab a brush and put a little (makeup)
Grab a brush and put a little
Hide the scars to fade away the (shakeup)
Hide the scars to fade away the
Why'd you leave the keys upon the table?
Here you go create another fable
You wanted to
Grab a brush and put a little makeup
You wanted to
Hide the scars to fade away the shakeup
You wanted to
Why'd you leave the keys upon the table?
You wanted to
I don't think you trust
In, my, self righteous suicide
I, cry, when angels deserve to die
In, my, self righteous suicide
I, cry, when angels deserve to die
Father, father, father, father
Father into your hands, i commend my spirit
Father into your hands
Why have you forsaken me
In your eyes forsaken me
In your thoughts forsaken me
In your heart forsaken, me oh
Trust in my self righteous suicide
I, cry, when angels deserve to die
In my self righteous suicide
I, cry, when angels deserve to die

Sum 41-Welcome To Hell

15. srpna 2008 v 20:16 | Veronica |  Texty piesní
Don't come to me with you're problems
I don't need them
You're conscience is a weight that I won't hold
You'd rather be
The only one who breaks us
Is it cause you've been a bored asshole
So you

Don't ask me questions
Cause I don't got the answers
If you only knew what time would tell
It's all a test
The lessons that you can learn
You'll know when you spend you're time in hell

So watch you're bloods running thin
You're times running out
No one will be listening
Not even when you shout
When you're angels turn to devils
You'll finally figure out
That no one will be with you in the end

A hypocrite
You're just a contradiction
Wrapped up in you're life who knows whats real
Well this is it
You're lowly life of fiction
Do you even know how to feel?

So watch you're bloods running thin
You're times running out
No one will be listening not even when you shout
When you're angels turn to devils
You'll finally figure out
That no one will be with you in the end

So watch you're bloods running thin
You're times running out
No one will be listening
Not even when you shout
When you're angels turn to devils
you'll finally figure out
That no one will be with you in the end

The end!
The end!
The end!
The end!

Sum 41-Open Your Eyes

15. srpna 2008 v 20:15 | Veronica |  Texty piesní
Lately,
I'm not quite myself.
Maybe,
I do need some help.
Just my confusion,
Trust my delusion.

Don't you,
Regret you met me.
Go through,
These steps to get me,
Back to where we start,
'Fore I fall apart.

If I could black out,
It'd become so clear,
Standing face-to-face with everything I fear.
Watch so closely,
but still I don't see.
As bad as it seems,
a piece of mind I steal,
An ordinary life,
But consequences real.
I'm past the point of reality.

This isn't me,
This isn't you,
When it's just everything we do.
Till you open up your eyes,
and understand this isn't real.
This isn't me,
This isn't you,
This is everything but true,
Till we come to realize,
It's what we put each other through.

It's like a bad dream,
Coming all so true,
Leaving me with nothing else left to do.
Now so helpless,
I'm not so selfish.
Tell me,
How does it feel to have a face like that,
How does it feel to be replaced like that.
Now so faceless,
Do you still feel?

This isn't me,
This isn't you,
When it's just everything we do.
Till you open up your eyes,
and understand this isn't real.
This isn't me,
This isn't you,
This is everything but true,
Till we come to realize,
It's what we put each other through.

It's hard to believe right now,
This seems to be real.
Still phasing by this time,
So why can't I wake up.

This isn't me,
This isn't you,
When it's just everything we do.
Till you open up your eyes,
and understand this isn't real.
This isn't me,
This isn't you,
This is everything but true,
Till we come to realize,
It's what we put each other through.



//<![CDATA[ //]]>

Sum 41-Still Waiting

15. srpna 2008 v 20:14 | Veronica |  Texty piesní
So am I still waiting
For this world to stop hating
Can't find a good reason
Can't find hope to believe in

Drop dead a bullet to my head
Your words are like a gun in hand
You can't change the state of the nation
We just need some motivation
These eyes have seen no conviction
Just lies and more contradiction
So tell me what would you say
I'd say it's time... too late

So am I still waiting
For this world to stop hating
Can't find a good reason
Can't find hope to believe in

Ignorance and Understanding
We're the first ones to jump in line
Out of step for what we believe in
But who's left to stop the bleeding
How far will we take this
It's not hard to see through the fakeness
So tell me what would you say
I'd say it's time... too late

So am I still waiting
For this world to stop hating
Can't find a good reason
Can't find hope to believe in

This can't last forever
Time won't make things better
I feel so alone
Can't help myself
And no one knows
If this is worthless, tell me so

What have we done
With a war that can't be won
This can't be real
Cause I don't know what to feel

So am I still waiting
For this world to stop hating
Can't find a good reason
Can't find hope to believe in

So am I still waiting
For this world to stop hating
Can't find a good reason
Can't find hope to believe!

Sum 41-Hell Song

15. srpna 2008 v 20:13 | Veronica |  Texty piesní
Everybody's got their problems
Everybody says the same things to you
It's just a matter how you solve them
And knowing how to change the things you've been through

I fear I've come to realize
How fast life can be compromised
Stand back to see what's going on
I can't believe this happened to you, this happened to you

It's just a problem that we're faced with
Am I not the only one that hates to standby
Complication's headed first in this line
With all these pictures running through my mind

Knowing endless consequences
I feel so useless in this
Can't patch that back and as for me, I can't believe

[Chorus:]
Part of me, won't agree
Cause I don't know if it's for sure
Sunnenly, suddenly
I don't feel so insecure
Anymore

Everybody's got their problems
Everybody says the same things to you
It's just a matter how you solve them
What else are we supposed to do

[Chorus x2]

(Why do things that matter the most
Never end up cutting close
Now that I find out, it ain't so bad
I don't think I knew what I had) [x2]

Sum 41-Heart Attack

15. srpna 2008 v 20:13 | Veronica |  Texty piesní
emember when there was nothing else to do, but lie and bed and,
Wonder how it was always up to you, and no one else and,
Early mornings, made by warnings, what's the point of the alarm that i'm ignoring?
It's either raining, i'm not complaining, but waking up is hard to do so,

[chorus]

Turn my head its back to bed with no delay, can't be bothered by the phone ten times a day,
Why get up my morning doesn't even start till two?
Forget reality waking up is hard to do.

Remember when we would hang out every day, and we would rather,
Not be told what to do or what to say, cause nothing mattered.
Never boring with slept in mornings, not ashamed of bad habits that i'm forming.
Its not important if days are shortened, i can't make time when nothings new,
Cause waking up is hard to do so,

[chorus]

What's a day when it all ends up the same, and lasts forever?
Can't complain when there's nothing there to blame, and things can't be better.
Summer evenings, teenage grievings, got no problem with the life that i've been leading.
No concentration on hesitation, i can't make time when nothings new, cause waking up is hard to do so!

[chorus]

Sum 41-Summer

15. srpna 2008 v 20:11 | Veronica |  Texty piesní
It's far beyond your reach, it holds a place in time,

Somewhere ahead is the back of the line.
I can't relate to your mistakes, awkwardly speaking with nothing to say.

Caught up in your life, excuses are so lame,
You may be different but i'm still the same.
The reasons that you thought, the intention that you caught,
You say things are simple we both know they're not.
You can't let it go,

Whoa.

You can't but i know.

Whoa, whoa you don't even know.

[chorus]

It's not in what you do, more in what you say.

A million questions asked, the remnants of the past.
You've always been denied, but always by your side.
I've always tried to, to understand you,
The worlds not learning from you.

Slipknot-The Virus of life

15. srpna 2008 v 19:57 | Veronica |  Texty piesní
I can see you but you can't see me
I could touch you and you wouldn't even feel me
Wait a second and you'll settle down
I'm just waiting 'til you really let your guard down
You're relaxed, you're sublime, you're amazing
You don't even know the danger you're facing
If I'm quiet, I'll slide up behind you
And if you hear me, I'll enjoy trying to find you

I've been with you all day
I'm trying to stay calm
I'm impatient and it's really hard to breathe
I'm going to empty you and fill you in with me

Just keep the violence down
Not yet-Don't make a sound
Oh, God I'm feeling it
It's reaching fever pitch
My skin is caving in
My heart is driving out
No mercy, no remorse
Let nature take its course

Watching-Bring me to my knees
Waiting-I am your disease
Lover-Set my symptom free
Covered-You won't feel a thing

(wait, no, wait, wait, no, wait, wait, not yet, no wait, wait)

I'm sweating through my veins
I'm trying to hold on
It's unbearable, It's almost worse for me
I'm gonna to tear you apart and make you see-Make you see

Watching-Bring me to my knees
Waiting-I am your disease
Lover-Set my symptom free
Covered-You won't feel a thing

This is the virus, the virus of life
This is inside us, The crisis, The knife

It's almost time to play/It's time to be afraid
I can't control the pain/I can't control in vain
Oh God, I'm ready now/You're almost ready now
I'm gonna love you now/I'm gonna put you down
I see you in the dark/I see you all the way
I see you in the light/I see you plain as day
I wanna touch your face/I wanna touch your soul
I wanna wear your face/I wanna burn your soul

Watching-Bring me to my knees
Waiting-I am your disease
Lover-Set my symptom free
Covered-You won't feel a thing

You can't stop me

This is the virus, the virus of life
This is the virus, the virus of life
This is the virus, the virus of life
This is the virus, the virus of life

Slipknot-Vermilion

15. srpna 2008 v 19:56 | Veronica |  Texty piesní
She seems dressed in all the rings
Of past fatalaties
So fragile yet so devious
She continues to see it
Climatic hands that press
Her temples and my chest
Enter the night that she came home
Forever

Oh (She's the only one that makes me sad)

She is everything and more
The solemn hypnotic
My Dahlia, bathed in posession
She is so into me

I get neverous, perversed when I see her it's worse
But the stress is astounding
It's now or never she's coming home
Forever

Oh (She's the only one that makes me sad)

Hard to say what caught my attention
Fixed and crazy, Aphid Attraction
Carve my name in my face, to recognize
Such a pheromone cult to terrorize

I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me

(Yeah!)

I'm a slave, and I am a master
No restraints and, unchecked collectors
I exist throught my name, to self-oblige
She is something in me, that I despise

I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me

I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me
I won't let this build up inside of me

She Isn't real!
I Can't make her real!
She Isn't real!
I Can't make her real!

(She isn't real, I can't make her real)
(She isn't real, I can't make her real)

Slipknot-Metabolic

15. srpna 2008 v 19:56 | Veronica |  Texty piesní
I'm ethereal, my children are legion, serial
They stick to my skin like beloved cysts
I tear away with my nails and teeth and fists
Touch the hands of inverted saints
Follow my heart through the threaded pain
Callow man is a sentinel screaming
I see the future; the future is bleeding

Sores, every goddamn minute i can feel 'em now
Like a virus, you will never kill me now
Goin' underground, comin' on like hepatitis
We're out - and you can't reshape us
Another bug in the construct
Tearin' up the main bus b
Zeros and ones are everything - execute me

Everywhere you look, it's like they know
Their fingerprints are hidden by control
This is where the line is drawn, see
You can't take my soul away from me

What do you need to see? ya feel the impact?
Gotta retract - everybody get back
What is this? it's like a big conspiracy
Fields of dejected morbid progeny
They always say that it's always our fault
But everything we say is taken with a grain of salt
Man, it's always the same, if we talk or complain
We only wanna upset the balance
How's it feel to be the new abortioin?
The only generation to suffer extortion

Everywhere you look, it's like they know
Their fingerprints are hidden by control
This is where the line is drawn, see
You can't take my soul away from me

You can't take my soul away from me

Slipknot-The Shape

15. srpna 2008 v 19:55 | Veronica |  Texty piesní
I've known faces that have disappeared in time
Find me wrapped in glass and slowly soaked in lime
All my friends have pictures made to make you cry
I've seen this and wondered what i've done to calcify

(i ignore you)
As i close my eyes i feel it all slipping away
(i come towards you)
We all got left behind, we let it all slip away

I can't stand to see your thalidomide robot face
Don't even try it! you had to be a liar just to
Infiltrate me - i'm still drowning

(i ignore you)
As i close my eyes, i feel it all slipping away
(i come toward you)
We all got left behind, we let it all slip away

...take...this...away...
I can feel it on my mouth
I can taste you on my fingers
I can hear you like the holy ghost
And kill you if you get to close

Slipknot-Wait & Bleed

15. srpna 2008 v 19:54 | Veronica |  Texty piesní
I've felt the hate rise up in me...
Kneel down and clear the stone of leaves...
I wander out where you can't see...
Inside my shell, I wait and bleed...

Goodbye!

I wipe it off on tile, the light is brighter this time
Everything is 3D blasphemy
My eyes are red and gold, the hair is standing straight up
This is not the way I pictured me
I CAN'T CONTROL MY SHAKES!
How the hell did I get here?
Something about this, so very wrong...
I have to laugh out loud, I wish I didn't like this
Is it a dream or a memory?

GET OUTTA MY HEAD CUZ I DON'T NEED THIS!
Why I didn't I see this?
I'm a victim - Manchurian Candidate
I - HAVE - SINNED - BY - JUST
Makin' my mind up and takin' your breath away

GOODBYE!

You haven't learned a thing
I haven't changed a thing
My flesh was in my bones
The pain was always free

I've felt the hate rise up in me...
Kneel down and clear the stone of leaves...
I wander out where you can't see...
Inside my shell, I wait and bleed... And it waits for you!

Slipknot-Eeyore

15. srpna 2008 v 19:53 | Veronica |  Texty piesní
I'm cold, i'm ugly
I'm always confused by everything
I can stare into a thousand eyes
But every smile hides a bold-faced lie

It itches, it seethes, it festers and breathes
My heros are dead, they died in my head
Thin out the herd, squeeze out the pain
Something inside me has opened up again

Thoughts of me exemplified
All the little flaws i have denied
Forget today, forget whatever happened
Everyday i see a little more of overall deficiencies
I'm nothing short of being one complete catastrophe

What the hell - did i - do to deserve - all of this?

I save all the bullets from ignorant minds
Your insults get stuck in my teeth as they grind
Way past good taste, on our way to bad omens
I decrease, while my symptoms increase

God what the fuck is wrong
You act like you knew it all along
Your timing sucks, your silence is a blessing

All i ever wanted out of you was
Something you could never be
Now take a real good look at
What you've fucking done to me

What the hell - did i - do to deserve - all of this?

Gimme any reason why i'd need you, boy
Gimme any reason not to fuck you up
Gimme any reason why i'd need you, bitch
Gimme any reason not to fuck you up

I see you in me

I keep my scars from prying eyes
Incapable of ever knowing why
Somebody breathe, i've got to have an answer

Why am i so fascinated by
Bigger pictures, better things
But i don't care what you think
You'll never understand me

What the hell - did i - do to deserve - all of this?

Fuck!!!