Life I. (Waycest)

17. srpna 2008 v 14:45 | Alexis |  Poviedky
Albumy mu vykĺznu z rúk. Ticho zanadáva, kvokne si a rýchlo ich začne zbierať. Zrak mu padne na fotografiu, ktorá sa uvoľnila z rožkov starého albumu a leží na koberci zaliata slnečnými lúčmi. Zarazene pozerá na mladého muža pred sebou...a nechce sa mu veriť, že je na nej naozaj on. Objíma malého chlapčeka s očkami ako hnedé okrúhle uhlíky. Sú rozžiarené, cítiť v nich nehu. V tých jeho je smútok...Kedy to bolo? Pozrie na fotografiu zozadu, má dobrý zvyk držať si albumy v poriadku, dátumy, kedy boli fotografie nafotené, si vzorne zapisuje...a presne tak to bolo aj vtedy. Pred takmer osemnástimi rokmi! Je to vôbec možné?! Taký kus času! Bert mal vtedy tri roky a ja dvadsaťštyri. Bol som taký mladý... a taký smutný. Neskutočne smutný. Prizrie sa pozornejšie. Naozaj, v očiach sa mu zrkadlí smútok, napriek tomu, že sa do objektívu usmieva. Vidí ho...a mohol by ho zbadať každý, kto by chcel. Mal 24 rokov, trojročného syna a za sebou prvé rozvodové konanie. Jeho život a sny boli zasypané troskami...a on nevedel, čo robiť, ako sa z nich vyhrabať von. Na svetlo, slnko, vzduch... potreboval sa nadýchnuť, nechať sa unášať novým životom, uvedomoval si to, ale nevládal nič zmeniť. Zahrabaný v bolesti a v presvedčení, že jeho život sa už skončil. Franka predsa miloval! Tak veľmi! Tak prečo potom...? Tvárou mu prebehne tieň, uvedomí si, že ešte vždy jeho zradu nosí v sebe, napriek tomu, že odvtedy už prešlo nekonečne veľa rokov, že už žije celkom iný, nový život... tá bolesť v ňom zostala. Spolu s nepochopením, prečo sa to vtedy stalo...Prečo si našiel iného? Prečo ma opustil, mňa a malého Berta, krásneho chlapčeka s čokoládovými očkami, ktorý svojho ocka vyslovene zbožňoval...Nevedel, ale bolo to tak. Sú veci, ktoré si z duše nevymažeš, počuje hlas svojej mamy...a dáva jej za pravdu. Záleží len od teba, čo s nimi urobíš, ako ich využiješ...či vo svoj prospech, alebo v neprospech. Je to tebe... Viem, povzdychne si, fotografiu vloží späť do albumu a aj ostatnými ho ukladá na policu knižnice. Albumami má zaplnené štyri rady, s precíznou detailnosťou zachytávajú jeho život, okamih za okamihom...Vianoce, narodeniny, jarná lyžovačka, letné prázdniny...a opäť dokola. Bohužiaľ, k niektorým by sa najradšej nevracal neoživoval si v sebe chvíle naplnené soľou v očiach a ťažobou v duši, no vyhodiť fotografie nemá silu. Veď hoci nie všetky prežité okamihy sú šťastné a priezračné tak, ako by si prial a ako si to, keď bol mladší, vysníval, patria k nemu. Dotvárali ho, formovali...pomaličky sekundu za sekundou, ho modelovali do súčasnej podoby. Podíde k zrkadlu. Aký je výsledok? pýta sa sám seba nie po prvý raz, no odpoveď nepozná. Iste, vie, aký je, ale to neznamená, že nie je pre seba záhadou. Je a vždy bude. Večný rozpor. Rozpor medzi snami a realitou, medzi tým, akými by sme chceli byť, ako sa vidíme...a akí v skutočnosti sme. Platí to o každom, Mikey si to uvedomuje, no vie aj to, že on sám je až ukážkovým vzorom večných a hlbokých rozporov. Svojím spôsobom ich miluje...ale aj nenávidí. Rovnako ako všetko, čo tvorí súčasť jeho dní. Až na jedno. Fotografovanie. Je jeho súčasťou, bez neho by umrel. Vždy, keď sa pozerá na svet cez objektív, vníma ho inak...zrazu je krajší, farebnejší, voňavejší, nadobúda rozmery, ktoré predtým nielenže nevidel, ale o ktorých ani len netušil. K foteniu sa dostal celkom náhodne...bola to skôr nutnosť. Keď zostal s Bertom, sám nemal ešte ani dva a pol roka, a keď ich s Frankom rozviedli, dovŕšil tri roky. Potreboval peniaze...ale potreboval byť aj so svojím dieťaťom. Bert mal astmu, takže nebol vhodným adeptom pre detský kolektív. Lekárka mu to povedala jasne. Žiadna škôlka, žiadny pobyt v kolektíve...Výborne, pomyslel si vtedy. Ale ako máme žiť? A z čoho?!
V jeden slnečný jarný deň fotil Berta na detskom ihrisku. Priplietli sa mu do záberu iné deti, zaostril teda aj na ne. Deti v šiltovkách, farebných bundičkách, s rozkošnými úsmevmi a očkami, s hračkami v náručí či na bicykli...Bucľaté i chudučké, menšie i väčšie...Fotografie poslal do časopisu Family. Okamžite o ne prejavili záujem a poslali mu za ne pekný honorár. Potom nafotil Berta v meste, ako kŕmi holuby. Do záberu sa mu priplietla aj akási starenka s okuliarmi skĺznutými na špičku nosa a s drdolom sivých vlasov. Drobná a zhrbená. Tieto fotografie poslal do Angličana a tam nimi tiež neohrdli... a opäť mu slušne zaplatili. A vtedy sa rozhodol. Fotil a každá fotografia znamenala príjem, z ktorého mohol zaplatiť nájomné, stravu či niečo kúpiť na malého syna. Získal novú nádej...a svet sa mu zdal o trochu znesiteľnejší. No ešte stále bol plný Franka, napriek tomu, že medzitým mali ďalší súd a rozviedli ich. Nevedel sa zmieriť s rozsudkom. Nechcel prijať slovíčko koniec. Stále dúfal, že sa niečo stane...a že sa Frank vráti. Pochopí, že on a ich syn pre neho znamenajú najviac. Istotne viac než akýsi cudzí chlapík, ktorý ho pobláznil...a ktorému bolo celkom jedno, že keď si s ním začal, bol ženatý. Mýlil sa však. Veril v zázrak...a tie sa v živote nie vždy konajú. Frank mal novú lásku a na neho zabudol. Dokonca aj na malého Berta...Sem-tam poslal peniaze, sem-tam, raz za pár mesiacov, keď mal náhodou čas a náladu, sa ukázal...s nákazlivým očarujúcim úsmevom, veľkou hračkou v náručí a s kopou sľubov, ktorými plytval, ale takmer nikdy ich nedodržal. Bol z toho chorý...nevedel ako má malému vysvetliť, prečo má ocka vždy len na niekoľko hodín v mesiaci a prečo nič z toho, čo povedal, neplatí. Aspoňže im Frank nechal byt. Mal strechu nad hlavou, úžasného syna a svoje fotografovanie...nebol celkom na dne. Bol presvedčený, že sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie...a to vedomie mu pomáhalo. Dávalo silu ráno vstať, usmiať sa na syna a prežiť ďalší deň. A potom ďalší a ďalší...Nebolo nám tak zle, pomyslí si a uloží aj posledný album na miesto. Mali sme jeden druhého, dni naplnené láskou, rozprávkami, častými a pravidelnými kontrolami u detskej lekárky, inhalovaním špeciálnych liekov, fotografovaním...a nádejou. Vtedy, v tom čase, netúžil po novej láske, takéto zmýšľanie mu bolo vzdialené a cudzie, ale...túžil po priateľovi, ktorý by raz za čas išiel s nimi na výlet do prírody alebo do kina, s ktorým by si Bert mohol zahrať futbal a iné chlapčenské hry, s ktorým by sa on mohol porozprávať...
Tresnú vchodové dvere, Mikey sa mykne, no nemusí sa obzrieť, vie kto prišiel. Je pol tretej, Colinovi sa skončilo pred hodinou vyučovanie.
,,Jared?" počuje vzápätí jeho hlas do telefónu ,,tak ako? Ideme na to ihrisko?" Po chvíľke zloží a vykrúca ďalšie číslo: ,,No čau, Alicia, to som ja. Tá kofola platí? Výborne, tak o šiestej pred potravinami, okey?"
,,Ahoj" pozdraví Mikey mladšieho syna...a nie po prvý raz si pomyslí, aké je zvláštne, že sa s Bertom na seba tak ponášajú. Rovnaké hnedé oči, hranatá brada a výrazný nos. Sú po mne. Zahreje ho to...,,Zdá sa, že máš na dnes bohatý program." Prehodí s úsmevom.
,,Ujde." Hodí sa do kresla v obývačke a siahne po diaľkovom ovládači.
,,Ty nejdeš hrať basketbal?" začuduje sa Mikey.
,,Až po seriáli."
,,A čo takto umyť sa a prezliecť?" pripomína mu Mikey. ,,A tiež by nezaškodilo odložiť si tašku z haly."
,,Si otravný, otec."
,,Myslel som, že s tým si sa už zmieril." prehodí a zamieri do kuchyne. Najvyšší čas dať si niečo k jedlu. Tak sa zabudol pri upratovaní, že premeškal čas obeda. Otvorí chladničku a vzápätí ju privrie. Nebudem jesť. Keď som to vydržal doteraz...Potreboval by som zopár kíl zhodiť. Stačilo by takých päť. No najlepšie sedem. Zamračí sa a znova otvorí chladničku. Odvčera zostali plnené papriky, dám si len jednu. Tú najmenšiu.
Práve keď si naloží na tanier, ozve sa vyzváňanie mobilného telefónu. Rozbehne sa po byte. ,,Ježiši, kde mám ten poondený telefón?!"
Colin mu ho podáva. ,,Netuším, prečo si ho nedávaš na jedno miesto." neodpustí si poznámku. Mikey po ňom vrhne vražedný pohľad a ohlási sa.
,,Rada vás počujem." ozve sa na druhom konci energický hlas. ,,Ako to vyzerá s tými fotografiami pre náš časopis?"
Nijako, pomyslí si Mikey. ,, Zajtra ich budete mať."
,,Výborne! Vedela som, že na vás je spoľahnutie." Len čo zloží mobilný telefón, ozve sa pevná linka. Pobehne k nej. ,,Haló?"
,,Čo porábaš?" ozve sa na druhom konci Gerard... a Mikey v okamihu pocíti potrebu zaujať obrannú pozíciu. Nemôže za to...ale vždy je to tak. Už roky...Gerard si totiž myslí, že nemá celé dni čo robiť. Veď na rozdiel od neho nemusí každé ráno vyštartovať do práce a sedieť tam osem a viac hodín, deti už odrástli, netreba im variť polievočky, chodiť s nimi na detské ihrisko a večer im rozprávať rozprávky...Fakt, že musí byť v teréne a fotiť a potom si fotografie aj sám vyvolávať, akosi prehliada. Berie to len ako jeho hobby. Niečo, čo mu zapĺňa voľný čas...Neznáša tento jeho postoj. Iste, fotografovanie je jeho život, teší ho a napĺňa, ale to ešte neznamená, že toho niekedy nemá veľa. Že sa mu deň nezdá príliš krátky a nestíha všetko to, čo by chcel, mal...Jednoducho, to jeho čo porábaš? zväčša riadne vzbúri žlč a nepríjemne roztancuje nervy v tele...
,,Obedujem."
,,Teraz? Veď už budú tri hodiny" začuduje sa Gerard.
,,Upratoval som a akosi som sa pri tom zabudol."
,,Jasné, poznám ťa." Mikey cíti jeho úsmev...a dnes už po druhý raz sa v jeho vnútri niečo oteplí. Ľúbim vás. Len...niekedy to je s vami naozaj ťažké...No práve tým úsmevom si ho Gerard pred rokmi získal. Bol chlapčenský a odzbrojujúci. A skrýval v sebe prísľub, že život nie je až taký ťažký...len to s ním treba vedieť. Keď bol s Gerardom, veril tomu...aspoň v prvých rokoch určite... ,,Večer by sme mohli ísť niekam na pohárik, čo ty na to?"
,,Rád by som išiel, ale nebude to možné. Mám prácu."
,,Prečo mi to robíš?" vzdychne otrávene Gerard.,, Prečo si to tvoje hrajkanie s fotografiami nezadelíš tak, aby si večer mal čas na rodinu?"
,,Nie vždy sa to dá." bráni sa Mikey.
,,Nemusel si upratovať, mohol si radšej robiť fotky."
,,Ty si brblal, že je tu neporiadok" pripomenie mu Mikey.
,,Hej ale nemyslel som to tak, že sa doň okamžite pustíš. A potom, nie je to tvoj štýl...deje sa niečo?"
,,Čo ako?" vzdychne Mikey. Cíti, ako mu v chrbte pulzujú nervy...bolestivo a nepríjemne. Mal by som ísť čím skôr na masáž. Zasa som to zanedbal...Zvláštne, ale má na seba rovnako málo času, ako keď boli chlapci malí. Čím to je? Nestíhal som vtedy viac? Určite je chyba vo mne. Neviem si správne rozložiť čas, so všetkým sa príliš babrem...Nie, tak to nie je, odporuje si vzápätí. Len mám toho na pleciach veľa. Celý tento dom, chlapcov, nákupy a večere...Mal som sa zamestnať, napadne mu nie po prvý raz. Gerard by si musel uvedomiť, že nemôžem stihnúť všetko a možno by mi raz za čas pomohol. Aspoň s niečím. Hm, to určite. Už ho vidím, ako umýva riad. Gerard jednoducho nie je ten typ. Domáce práce ignoruje. Nikdy mu neobielil zemiaky na večeru, neumyl riad...Považuje to za podradné práce.
,,Nechajme to tak." vníma jeho hlas, v ktorom zaznieva podráždený podtón. Ako vždy, keď niečo nevychádza podľa jeho plánov. ,,A s tým večerom to myslíš vážne?"
,,Celkom vážne. Môžeme ísť zajtra."
,,Zajtra mám stretnutia s klientom."
,,Tak inokedy." Zamumle Mikey, no Gerard už medzitým zložil. To je celý on! Keď ho niečo nahnevá, keď niečo nevychádza presne podľa jeho predstáv, vytočí sa a nevie sa ovládať. Koľkokrát sme sa už o tom rozprávali...a koľkokrát mi sľúbil, že sa to zmení. Nič sa však nezmenilo...naopak, často to býva horšie než kedysi. To je vekom, uzavrie cestou do kuchyne. Nemôžem čakať od 48-ročného muža, že sa zmení. Alebo áno?
,,Oci, tak ja padám" ozve sa z haly Colin a vzápätí počuť tresknutie vchodových dverí. Vybehne pred dom.
,,Hej, a návrat?" zakričí za synom.
,,Okolo ôsmej."
,,Nezabudni, že sa musíš ešte aj učiť."
,,Sú to moje známky, alebo tvoje?" odvrkne Colin. Mikey vzdychne a vojde späť do domu. S 15-ročnými chalanmi to vôbec nie je ľahké. Fakt. Kto by si bol pomyslel, že z nežných usmievavých bábätiek vyrastú dlháni s čudným hlasom a ešte čudnejšími názormi. Akoby im patril svet, nič nie je problém, všetko je možné...Bol som aj ja taký? Už ani nevie. 15-ročný chlapec, ktorým kedysi bol, sa kamsi stratil...a niekedy máva pocit, že sa stratil aj on sám...No, našťastie, len niekedy. A to sa predsa stáva každému. Alebo nie?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama