Life II. (Waycest)

17. srpna 2008 v 14:47 | Alexis |  Poviedky
Zavrie sa do fotokomory, svojej svätyne, na ktorú s Gerardom mysleli už pri projektovaní domu, a dali ju urobiť na prízemí, za obývačkou. Je presne taká, po akej túžil, keď vyvolával svoje prvé fotografie- v tesnej kúpeľni panelákového bytu.
Vždy, keď malý Bert zaspal, zavrel sa do jej červenkastého objatia... a trávil tam čas dlho do noci. Zo začiatku zo zábavy...neskôr aj z nevyhnutnosti. Bol to jeho jediný príjem.
Tak ako Frank nepravidelne chodieval za synom, rovnako nepravidelne naňho aj platil. Keď si spomenul...potom mu naraz poslal päť- šesťtisíc. Bol nevyspytateľný, ako vždy a vo všetkom, no práve preto ho miloval. Pre neho nebol dôležitý režim, povinnosti a práca, on jednoducho miloval život a chcel si ho užívať. Keď sa narodil ich syn, nič sa na tom nezmenilo.
Veľa cestovali, chodievali k priateľom na chatu, kde v lete sedávali do neskorej noci pri ohni a rátali hviezdy nad hlavami, hrávali tenis. A keď ich omrzel, skúsili kolieskové korčule. Frank si vybavil dokonca aj rybársky lístok a zopárkrát boli na rybách, v zime chodievali korčuľovať na jazero či štadión...a malého Berta všade brávali so sebou. Spával v prútenom koši, neskôr sedával v kočíku...a nikdy mu nič nechýbalo.
To najdôležitejšie- svojich milujúcich rodičov- mal predsa pri sebe. Každý ich deň bol ako sviatok. Večne boli v pohybe, večne sa niečo dialo. Ani jeden deň sa nepodobal predchádzajúcemu. Mikey nikdy nepochopil, kedy nastal zlom...a kedy Frank pocítil túžbu niečo na svojom živote zmeniť. A prečo? Ale stalo sa...Zo dňa na deň ich opustil. Zbalil si zopár tričiek, košieľ a riflí a odišiel...ako z internátnej izby. Zanechal za sebou spúšť v dvoch srdciach- mladého muža a malého chlapčeka, ale ako sa zdalo, netrápilo ho to.
,,Taký je život" odvetil zakaždým, keď sa ho Mikey preplnený trpkou bolesťou, pýtal prečo. ,,Ale bolo nám spolu dobre nie?"
,,Dobre?!" Mikeymu čudne preskakoval hlas. ,,Tak prečo si potom odišiel? Veď to nedáva zmysel!"
,,Nie vždy všetko dáva zmysel, môj milý." usmial sa bezstarostne. Raz, pri jednom z ich rozhovorov naňho zvláštne pozrel a poznamenal: ,,Myslel som, že si iný. Že náš rozchod zoberieš prirodzene. Ľudia sa predsa do ničoho nemajú nútiť."
,,Ale my máme dieťa!" namietal prudko.
,,Chýba mu niečo?" zasmial sa vtedy. ,,Má svojho otca...a mňa. Keď bude väčší, budeme skvelí kamaráti, uvidíš."
Veľa naňho myslím, uvedomí sa Mikey namrzene a dáva film do vývojky. Chvíľa vyplnená napätím, očakávaním...vyjde to, alebo nie? A všetko zavinila tá fotografia, uvažuje ďalej. Vtiahla ma nedobrovoľne späť...No pravda je trochu zložitejšia. Na Franka naozaj myslieva často...na to, aké by to medzi nimi bolo, keby vtedy neodišiel. Ako by žili? Mali by sme ešte dieťa? Bolo by to dievčatko, alebo opäť chlapček? Boli by sme šťastní? Nekonečné otázky...a všetky bez odpovede. No jedna jeho časť nevždy zostala s ním. Možno to Gerard cíti, a preto...Nie, to je hlúposť, zarazí sa. S tým to nesúvisí. Je to jednoducho v ňom. Nikdy ho nezmením...Vyvolaný film dáva na šnúru a rad- radom si prezerá obrázky...Vyšli! Super! Ticho sa usmieva.
Chvíľa, keď všetko ostatné zostáva bokom. Jeho minulý život, ten súčasný...aj on sám. Dôležité sú len otázky pred ním. Vníma v nich zachytený pohyb, pulzujúci život, farby...a zabúda na všetko ostatné.
,,Otec, si tam?" ozve sa za dverami.
,,Hm, som. O chvíľku som pri tebe."
,,V pohode, neponáhľaj sa" upokojí ho Bert...a v ňom sa všetko rozozvučí láskou. Môj prvorodený syn. Moje dieťa...časť mojej duše. S Bertom si vždy rozumeli...a tak je to aj teraz, keď je už dospelý. Kedy sa ním stal? Kam uletel ten čas? Veď ešte prednedávnom...
Otvorí dvere, Bert je v kuchyni, práve vyberá z chladničky hrniec s plnenými paprikami.
,,Môžem si zohriať?"
,,Nepočkáš na ostatných?"
,,Bohvie kedy sa dovalia."
,,Máš pravdu" pousmeje sa. Už dávno pochopil, že spoločné večere za pekne prestretým stolom sú len snom. Ilúziou z reklám. Aspoň u nich doma určite...Gerard sa vracia z práce nepravidelne a často už navečeraný. Chalani majú svoje záujmy a priateľov...pre večeru a šiestej sa ani jeden nemieni ničoho vzdať. Možno som urobil chybu. Možno som mal trvať na spoločných večerách, húta Mikey a pozoruje staršieho syna, ako sa zvŕta pri sporáku. Ani mu nenapadlo požiadať ho, aby mu jedlo zohrial on. Naopak, niekedy dokonca sám pripraví niečo pod zub...a jemu to vždy nesmierne chutí. Dlhšie vlasy mu padajú do tváre, vyšportované telo v rifliach nemá jedinú chybu. Je presne ako jeho otec Frank pred dvadsiatimi rokmi. Keby ho teraz videl, tak...Telom mu prejde bolestivý kŕč. Už dávno sa zmieril s tým, že život býva komplikovanejší, než by si človek prial. Veľa vecí dopadne úplne naopak než v predstavách...
,,Tak ako?" spýta sa Bert, keď si naloží na tanier.
,,Odkrojíš mi, prosím ťa chlieb? Vieš, že vždy natrúsim."
Podáva mu tri krajce a sadne si oproti nemu. Má rád tieto chvíle, ktoré patria len im dvom...
,,V pohode."
,,Takže fotky vyšli." usmeje sa Bert.
,,Sú fantastické, naozaj!" rozžiari sa Mikey. ,,Počkaj, keď ich uvidíš!"
,,Nie si trocha namyslený?"
,,Nemyslím. Človek by mal poznať svoju hodnotu."
,,Celkom s tebou súhlasím" zamrmle s plnými ústami.
,,Potešenie na mojej strane" uškrnie sa Mikey. ,,Ako bolo v škole?"
,,Nudne."
Bert študuje tretí rok žurnalistiku. Školu si vybral sám...a Mikey ho podporil. Gerard bol však proti. ,,Čo je to za debilinu?" hromžil vtedy. ,,Nenávidím novinárov! Pchajú nosy aj tam, kde by nemali. Nič im nie je sväté."
,,Nie všetci sú rovnakí" namietol Mikey pokojne. Vedel, že sú na Gerarda dvaja...a že vyhrajú.
,,Ale väčšinou sú chrapúni" trval Gerard na svojom. ,,Neuznávajú súkromie, pachtia za senzáciami a ubližujú..."
,,Ale tiež pomáhajú" zapojil sa Bert oduševnene...tak, ako to osemnásťročný človek vie. Zapálený pre vec, presvedčený o svojej pravde. ,,Budem jedným z nich ocko. Budem písať o veciach, ktoré sa v tejto spoločnosti musia zmeniť a ..."
,,Rob ako chceš" prerušil ho Gerard netrpezlivo. Práve sa niekam ponáhľal, nemal čas dotiahnuť tú debatu do konca...a možno ani záujem. Bert bol preňho od začiatku záhadou...iným živočíšnym tvorom. Príliš odlišný, iný ako on. Znervózňovalo ho to. A Mikey sa mohol snažiť, ako chcel, nevedel to zmeniť...Ani v čase, keď bol Bert ešte dieťa, ani teraz. Je však presvedčený, že Bert bol vždy výnimočný...a takým aj zostal. Má v sebe úžasnú zmes Franka a jeho, okorenenú sebou samým. Výsledok ho očarúva deň čo deň.
Bert je taký milý, taký pozorný a všímavý voči iným, nekonfliktný, a pritom silný, rozhodnutý veci dotiahnuť do konca...
,,Nuda?" zasmeje sa Mikey. Bert sa uškrnie. Vždy si rozumeli...a nikdy sa na tom nič nezmenilo. Prepojení zvláštnou šnúrou, spevnenou zmesou lásky, porozumenia a spomienok, ktoré patria len im dvom. Bert si síce z detstva veľa nepamätá, ale zostal mu, ako nie raz Mikeymu povedal, z neho vo vnútri silný pocit. Pocit tepla a lásky...
,,Je to v pohode otec." Pozrie na hodinky.
,,Ty niekam ideš?" začuduje sa naoko Mikey.
,,Jasné. Za dievčinou môjho srdca" chytá sa za hruď. Mikey sa rozosmeje.
,,Si ty ale prípad" Michel pozná. Je od Berta o rok mladšia...a veľmi sympatická. Chodia spolu už vyše roka a zdá sa, že medzi nimi vzniká čoraz pevnejšie puto...Mikeyho to občas až desí. Je ešte príliš skoro. Bert je mladučký, nemal by sa viazať na prvé dievča...
,,Hm, už zvoní" Bert vystrelí ako šíp, Mikey pokrúti hlavou a dáva tanier do umývačky. O chvíľu počuje tresknúť vchodové dvere. Podíde k oknu a zamyslene ich pozoruje.
Michel je o hlavu nižšia než Bert. Svetlé vlasy jej poletujú okolo okrúhlej tváre, v hnedých očiach má neustály smiešok. Je naozaj milá. A zdá sa, že Berta zbožňuje...rovnako ako on ju, To je azda najdôležitejšie. Čo bude ďalej...to ukáže čas. Obaja sú ešte veľmi mladí...ako ja a Frank pred rokmi...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama