Nešťastná samovražda

17. srpna 2008 v 15:02 | Alexis |  Poviedky
Stál som uprostred toho známeho mosta, na neveľkom múriku. Podo mnou sa
rozprestierala zeleň, husto rastúcich stromov. Zafúkal slabý vietor, a ja som sa zhlboka nadýchol osviežujúceho vzduchu. Ten slabý vetrík mi strapatil vlasy. Vždy som to miloval. Po celý môj nudný život. Áno, chcem ho ukončiť. Chcem sa vyslobodiť z tej samoty a bezmocnosti. Nie je nič v živote, čo by ma tešilo. A už vôbec nie moja skurvená existencia. Tak načo budem zbytočne obťažovať život druhých?
,,Ahoj" tak som sa zľakol, že som naozaj skoro spadol. Ale čo, aspoň by som to mal za sebou. Pri mne zrazu stál chlapec. Určite bol v mojom veku. Mal čierne vlasy ako ja, len iného strihu. Ale bol veľmi pekný. Na chlapca až príliš. Jeho krásne zelené oči sa upierali na mňa. Mal nádherné ústa, dokonale vytvarované, na ktorých mu pohrával malinký náznak úsmevu. Nepoznal som ho, ale mal som taký pocit, že s ním trávim každú sekundu môjho života.
,,Usudzujem, že chceš spraviť náramnú hlúposť" povedal mi akoby sme sa poznali večnosť. Možno to aj on tak cítil. No nemohol som sa ubrániť uštipačnosti.
,,Aj keby...čo ťa do toho?" odvrkol som.
,,Je to tvoja vec samozrejme. Ale naozaj máš tak zničený život, že si sa rozhodol pre tú najhoršiu variantu?" pýtal sa ma.
,,Áno. Myslím, že áno. A kto vlastne si? Nechaj ma na pokoji" odpovedal som mu, ale nechcel som aby odišiel. Škoda, že som ho nespoznal skorej. A v inej situácii.
,,Ja som Frank. Môžem byť tvojim najlepším priateľom. Môžeme ísť kedykoľvek na kolotoče, dokonca na novú dráhu smrti. Môžeme ísť do kina na nejaký hororový trhák, ktorý môže vzniknúť o dva týždne. Môžeme si rezervovať loď na dva dni, ktorá nás odvezie na opustený ostrov, ktorý treba preskúmať. Môžeme tam nájsť trebárs poklad, alebo stroskotanú pirátsku loď. Toto všetko môžeme robiť. Ale keď to urobíš, tieto všetky možnosti stratíš" dokončil Frank. Nemo som naňho zízal, pretože som sa ešte nespamätal z tej predstavy, čo všetko môžem s Frankom zažiť.
Čo to so mnou je? Viem, že nie som čisto na dievčatá, ale žiaden chlapec vo mne nevzbudzoval taký pocit, ako Frank vo mne. Cítil som, že iba keď Frank bude na svete, vtedy sa dá žiť. Bez neho nie. Nevedel som, čo teraz robiť. Bol som rozhodnutý skočiť, ale Frankova prítomnosť a vôbec jeho existencia, ma ťahala späť k životu.
,,Ja...nechcem o to prísť" počul som vyrieknuť svoj hlas a srdce.
,,OK. V prvom rade, by si mal odtiaľ zliezť" povedal Frank, a ja som si všimol, že ešte stále má ten istý výraz. Nenápadne usmievavý, ktorý dodával človeku pocit, že s ním môže aj lietať.
Zliezol som. Nemohol som tomu uveriť. Po toľkých rozhodovaniach a premýšľaniach, sám, opustený a zavretý vo svojej temnej podkrovnej izbe, sa to celé rozplynulo. Ale ja som mal pocit, akoby som vstúpil do nového života, len čo som sa znovu dotkol zeme.
,,Ja som..." chcel som povedať, ale Frank mi skočil do reči.
,,Áno, ja viem kto si Gerard. Si normálny človek, ktorý podľahol svojmu trápeniu" zaskočil ma Frank.
,, Odkiaľ vieš moje meno?" spýtal som sa prekvapene.
,,To predsa nie je podstatné. Hlavné je, že si urobil tú najsprávnejšiu vec v živote. Som rád, že si sa tak rozhodol. Teraz by sme mohli zájsť napríklad na colu alebo tak. Čo povieš?" navrhol Frank, a ja som nemal nič proti. Neďaleko bola jedna kaviareň, tak sme išli tam. Cestou sme sa rozprávali. Niečo mi bolo čudné.
Prišli sme do kaviarne a pokračovali v rozhovore. Prišiel som na to, čo mi bolo čudné. Áno, rozprávali sme obaja, ale ja doteraz neviem skoro nič o Frankovi. Uvedomil som si to až teraz, že po celú dobu, čo rozprával, mi o sebe nič neprezradil. Frank ale o mne vedel už veľa. Zveril som sa mu s mnohými vecami, mal som uňho pocit dôvery. Nakoniec som sa mu zveril aj s mojou trochu inou orientáciou. Keď som sa uvedomil, bol už večer.
,,Už musím ísť" smutne som oznámil Frankovi.
,,Dobre, Zajtra sa môžeme zasa stretnúť".
,,Kde?"
,,Čo tak na moste?" navrhol.
,,Platí" povedal som a vykročil domov. Frank išiel opačnou stranou. Chcel som sa za ním obzrieť, ale nikde som ho nevidel. Zrejme niekam odbočil, aj keď, pravda, žiadna odbočka tu nebola. Je to jedno. Bol som šťastný. Snáď po prvý raz, odkedy som bol ešte dieťa. A vďačím za to Frankovi. Niečo som k nemu cítil. Nejaké zvláštne silné puto. A je dosť možné, že som sa doňho zamiloval.
Stretli sme sa teda aj druhý deň. A potom ďalší. A ďalší a ďalší. Chodili sme spolu von, prechádzali sme sa v parku a často krát aj v meste medzi ľuďmi. Chodili sme aj do našej obľúbenej kaviarne, kde sme spolu boli v ten hrozný ale zároveň úžasný deň.
Dnes tomu bolo už mesiac. S Frankom sme spolu strávili veľa času. Teraz som si už bol celkom istý, že Franka milujem. Mali sme sa stretnúť v parku. Bol som tam načas, ale on stále nechodil. Keď už meškal hodinu, rozhodol som sa mu zavolať. Ale potom som si uvedomil, že nemám jeho číslo. Dokonca som ani nevedel kde býva. Zase som o ňom nevedel nič.
Išiel som do našej kaviarne. Za pultom som uvidel známu čašníčku.
,,Dobrý. Nevideli ste tu toho tmavovlasého chlapca, čo sem s ním chodievam?" spýtal som sa jej. Pozrela na mňa akosi čudne.
,, Veď viete... ten čo som tu s ním skoro každý deň. Mňa si pamätáte?"
,,Áno. Vás si pamätám. Ale čo si ešte pamätám je, že chodievate vždy sám."
,,Niee. Ešte ani raz som tu sám nebol. Chodievam sem už s ním asi...
,,...mesiac" dopovedala za mňa. ,,Asi mesiac sem už chodievate, vždy sám."
Začínala ma rozčuľovať. Má sklerózu či čo? Ale nemalo to zmysel, čašníčka si mlela stále svoje. Tak som sa zobral a odišiel preč. Utekal som späť do parku, v nádeji, že Frank predsa len dorazil. Nebol tam. Napadlo ma, že by mohol ísť na most. Uháňal som tam. No Frank nikde. Pochodil som všetky možné miesta, kde by mohol byť, ale bezúspešne. Pobral som sa teda domov, nahnevaný a dosť vystrašený. Čo keď sa mu niečo stalo? Frank by sa na mňa nikdy nevykašlal. On ani nikdy nemeškal.
Na ďalší deň som ho hľadal znova. Znova bezvýsledne. Išiel som ku kinu a zastavil sa pri okienku, kde sa predávali lístky. Sedela tam tá istá žena, čo nám predvčerom predávala lístky. Aj jej som sa pýtal na Franka. Vraj ho v živote nevidela. A vlastne všetkých, ktorých som sa opýtal naňho, povedali to isté: Toho som v živote nevidel.
Prešli dva týždne a Franka nikde. Zmizol. Hľadal som ho denno denne. Veľa ľudí mi hovorilo, že v poslednej dobe som sa správal dosť čudne. Vraj som sa často rozprával sám zo sebou, a niekedy aj gestikuloval. Pripadala mi to ako nočná mora. Žeby Frank nebol skutočný? To je ale hovadina. Musí byť.
O týždeň
Znovu to nemá zmysel. Znovu stojím na múriku a do očí mi svieti slnko. Slzy mi stekajú po lícach až na krk.
Ach Frankie.
Uvedomil som si, že Frank nebol skutočný...teda pre iných. Všetko tomu nasvedčovalo. Možno, keď skočím, stretnem sa s ním. Bude to tak. Keď som skákal, myslel som iba naňho. Do tváre mi narážal silný vietor. Pozrel som dole. Videl som, ako sa zem približuje veľkou rýchlosťou. Frank, už o chvíľu budeme spolu.
A potom už len tma.
Prebral som sa, a okolo mňa bola len tma. Nič ma nebolelo, ale vedel som, že som skočil.
,,Tak si tu Gerard" ozval sa hrubý hlas.
,,Kde...kde to som?"
,,Nuž si mŕtvy."
,,Čože?"
,,Ty si vari nepamätáš, že si spáchal samovraždu?"
,,Áno. Pamätám. Len som prekvapený, že existujem po smrti."
,,Nie Gerard. Ty neexistuješ. Predpokladám, že ťa práve zoškrabujú zo zeme. Ani Frank neexistoval. Vieš každý človek má svojho anjela a démona. Frank bol tvojím anjelom. To spôsobovalo že si ho videl iba ty. Mohol ťa ale zachrániť iba raz. Vo chvíli, keď si sa chcel zabiť, musel ti Frank pomôcť. Potom mal už iba mesiac pozemského života. Ale musím ti povedať, že si hlupák. Zabil si sa kvôli anjelovi aby si mohol byť s ním tam hore. Aj keď si nevedel, že on je už mŕtvy. Zabudol si však na jednu vec: Samovraždy sú len pre zbabelcov. A ten, kto raz spácha samovraždu pôjde do pekla, slúžiť temnému pánovi. Takže následne ti vysajú dušu a ty sa premeníš na démona. Veľa šťastia a zbohom..."
THE END
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kaja Kaja | 23. ledna 2011 v 0:24 | Reagovat

Toto je asi tá najúžasnejšia a najsmutnejšia vec akú som kedy čítala. :)

2 Elena Elena | E-mail | Web | 14. března 2012 v 15:49 | Reagovat

Zaujimave...a smutne...ale mas talent

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama